Všetko to začalo ešte v roku 2024. Na internete som často narážal na príspevky o horolezectve, ktoré ma nadchli. Najviac ma oslovilo video, kde chalan vystúpil na najvyššiu horu Západnej Európy – Mont Blanc. Hneď som sa spýtal tatka, či by na Mont Blanc nezobral ešte tento alebo budúci rok. Odpovedal mi, že ak sa cez zimu poriadne pripravíme, môžme to skúsiť.
Naša rodina sa aktívne venuje športu, na skialpy som chodil už ako deväťročný, často sme chodili na túry aj liezť na skalky a monetálne sa aktívne venujem atletike, takže som si kondične vcelku veril.
Príprava na Blanc bola v Západných Tatrách
Od začiatku zimy som absolvoval množstvo skialpinistických a horolezeckých túr. Najdôležitejšia z nich bola v Západných Tatrách, kde sme si nacvičili prácu s lanom, používanie cepín, chôdzu na mačkách vo vysokohorskom teréne. Bola to skúšobná túra, ktorá mala ukázať, či sme pripravení. Túra viedla viacerými sedlami a bola v nej aj jedna zimná lezecká vložka. Bola dlhá a náročná no zvládli sme ju bez problémov, čo nás utvrdilo v tom, že by som výstup na Mont Blanc (4806 m) mohol zvládnuť. Už nám zostávalo len čakať na vhodné podmienky.
Podmienky v Alpách sú výborné – ideme!
Pozorne sme sledovali vývoj podmienok v Alpách. V strede mája mi tato povedal, že sa vytvorili ideálne podmienky a mohli sme sa začať baliť. Naša výprava bola rozdelená na dve časti – aklimatizačný výstup vo Švajčiarsku a následný výstup na Mont Blanc. Pridal sa k nám aj náš kamarát Rasťo Hatiar – výborný skialpinista a filmár. Zo Slovenska sme odišli 15. mája podvečer a a 20. mája večer sme boli naspäť.
Naša cesta začala 12-hodinovou cestou do švajčiarskeho mesta Saas-Fee, kde sme zaparkovali auto. Odtiaľ nás čakal štvorhodinový výstup na chatu Britannia vo výške 3000 metrov. Na chate sme mali zabezpečené jedlo, pitie a nocľah.
Aklimatizačná túra na Strahlhorn (4190 m)
Na druhý deň sme vstávali už o štvrtej ráno, aby sme čo najskôr vyrazili. Už pred nami boli ďalší skialpinisti no postupne sme ich dobehli. Výstup na Strahlhorn (4190 m) bol dlhý a s nádhernými výhľadmi – videli sme aj ikonický Matterhorn. Napriek únave sme sa hneď po zostupe rýchlo presunuli do Chamonix, pretože sa zmenila predpoveď počasia a museli sme sa poponáhlať ak sme chceli vystúpiť na Mont Blanc.
Smer chata Grand Mullets (3050 m)
V Chamonix sme sa dobre najedli a načerpali energiu na ďalšie dva dni. Ráno sme vyrazili na stanicu lanovky, ktorá nás vyviezla na Plain de lÁiguille, odkiaľ sme traverzovali na Bossonský ľadovec. Keďže sa tam nachádzali trhliny, museli sme sa naviazať na lano. Ďalej nás čakal posledný výšľap na chatu Grands Mulets (3050 m), ktorá je umiestnená na skalnom hrebeni kam sa dá dostať krátkou feratou.
Na chate nastal problém – nemali sme rezerváciu, navrhli sme že zaplatíme plnú sumu za to že nás nechajú prespať na zemi, ale nebolo to povolené. Hrozilo, že prespíme vonku v záhrabe. Našťastie sa neobsadili všetky rezervované miesta a zostali tri voľné miesta – presne pre nás. Mali sme šťastie a šli sme skoro spať, aby sme boli pripravení na finálny výstup.
Výstup na Mont Blanc začínáme po tretej hodine ráno
Budík nám zazvonil o druhej ráno. O 3:15 sme začali stúpať smerom na Dom du Goûter. Terén bol strmý, sneh bol tvrdý, v stope sa trochu šmýkalo. Našťastie v tme nebolo vidno do priepasti pod nami a bol som naviazaný na lano. Vyššie sme opäť museli obuť mačky a do rúk zobrať cepíny. Tento úsek bol jeden z najnáročnejších, ale zvládli sme ho bez väčších problémov.
Krátku pauzu sme si dali na chate Refuge du Vallot. Odtiaľ nás čakal posledný úsek – exponovaný hrebeň „Les Bosses“. Na hrebeni fúkal silný vietor a terén bol náročný, ale pokračovali sme ďalej. Posledných 100 výškových metrov bolo najťažších. Nohy už ma trochu boleli, sem tam som dostával kŕče, ale myseľ to odmietala vzdať.
A zrazu sme tam boli. Na vrchole Mont Blancu – 4806 metrov nad morom. Bolo to neopísateľné. Výhľady, eufória, pocit víťazstva nad sebou samým. Všetka únava a bolesť sa vytratila.
Zjazd z Mont Blancu
Po krátkom oddychu nás čakal ešte zostup. Opatrne sme začali lyžovať, sneh hore nebol dobrý. Čakal nás traverz popod seráky, kde sme si museli dávať veľký pozor. Rýchlo sme sa presunuli na bezpečnejšie miesto a vytriasli unavené nohy. Lyžovanie nebolo technicky veľmi náročné, ale nebezpečenstvo trhlín bolo stále prítomné. Keď sme sa dostali k chate Grands Mulets, vedeli sme, že to najťažšie je za nami. Odtiaľ už nás čakal len nenáročný zjazd k stanici lanovky v 2300 metroch.
Pri aute sme si konečne dali dole všetky spotené veci, najedli sa, vydýchli si a po prespaní v aute sa vydali sa na 12-hodinovú cestu domov.
Stáť na najvyššej hore Európy je nezabudnuteľný zážitok. Tieto výhľady a emócie… to sa nedá popísať, to treba zažiť. Všetkým, ktorí hľadajú výzvu, odporúčam podobnú skúsenosť. Nie je to jednoduché, ale je to zážitok na celý život.
Očami Jakubovho otca Martina Ondreáša
S prosbou aby som ho zobral na Mont Blanc za mnou prišiel Kubko sám v lete 2024. Kdesi na nete videl videá z výstupu a myšlienka môcť sa pozrieť na svet z najvyššieho vrcholu Západnej Európy ho oslovila. Povedal som mu že ho tam zoberiem, ak sa so mnou na to bude seriózne pripravovať počas zimy. S kamarátom Rasťom Hatiarom sme uz dlhšie poškulovali po zlyžovaní Mont Blancu do severnej strany. Takže keď sa v Alpách spojili stabilné snehové podmienky s dobrou predpoveďou počasia, neváhali sme a v trojici vyrazili do Álp.
Kubo sa aktívne venuje atletike, preteká za Sláviu STU Bratislava. Má na svoj vek neskutočnú vytrvalosť a kondíciu a aj sa veľmi dobre adaptuje na nadmorskú výšku, o čom sme sa presvedčili pri trekovaní v Peruánskych Andách, kde nemal problémy ani vo výškach nad 5000 metrov. Preto som vedel že kondične je pripravený na to, aby výstup zvládol aj dlhšou a náročnejšou trasou cez Grands Mulets. Navyše od 6 do 11 rokov závodne lyžoval za SKI CLUB ZEAL, od 9 rokov sa venuje skialpinizmu, takže boli predpoklady na to aby zvládol aj zjazd v meniacich sa snehových podmienkach.
Cesta na vrchol Mont Blancu je v podstate len zúročením športu a fyzických aktivít, ktoré sme s deťmi odmalička absolvovali my alebo ich tréneri v športových kluboch. Naše nastavenie doma bolo také, že deti sa narodili do športovej rodiny tak sa automaticky stali súčasťou nášho športového sveta a šport zas súčasťou ich života. My sme museli samozrejme na nejkaý čas vlastné športovanie prispôsobiť tomu že aktivity vykonávame s deťmi a upustiť od vlastných športových ambícií, na druhej strane výsledok sa dostavil a z detí nám vyrástli perfektní parťáci na šport aj dobrodružné cesty.
Zobrať na takúto náročnú horskú túru vlastného syna je nádherné ale aj psychicky náročnejšie, ako vybrať sa na hory len s kamarátmi. Zahŕňa to obrovskú dávku zodpovednosti. Krása zo spoločného zážitka ale všetku tú pridanú mentálnu záťaž prekonala.Ako otec som hrdý na to ako to celé Kubko zvládol. Kubo je typ chalana ktorý keď sa do niečoho pustí z vlastného rozhodnutia, nenechá sa odradiť ťažkosťami či nepohodou. Aj ak sú podmienky náročné, nesťažuje sa a nevzdáva sa ale vždy zabojuje. Tato povahová črta sa mu v živote určite zíde, aj to je niečo čomu ho naučil šport a hory. Ja som si okrem neskutočného zážitku zo spoločného vydareného horského dobrodružstva a zistenia že na podobné dobrodružstvá už mám perfektného parťáka aj vo vlastnom synovi odniesol aj poznatok, že budem musieť pridať v kondičnej prípave, ak chcem s Kubom ešte nejaký ten čas držat krok.
